Seminár k 30.výročiu vzniku Únie slovenských televíznych tvorcov

    prednášky Juraja Lihosita , Kateřiny Javorskej a Ľubomíra Fifíka 

    zo seminára k 30.výročiu vzniku Únie slovenských televíznych tvorcov  

   /pozri nižšie/

Prednáška Juraja Lihosita na seminári ÚSTT 28.1.2020

Po konštituovaní Únie slovenských televíznych tvorcov (ÚSTT-mimochodom tento názov navrhol Vedúci výrobného štábu STV Ľuboš Zaťka) sa začal proces transformácie Zväzu slovenských dramatických umelcov na nové združenia. Novozvolený výbor ÚSTT sa touto otázkou zaoberal už 1. februára 1990 a rýchlo vznikli nové organizácie, ktoré sa stali nástupnými právnymi subjektmi bývalého Zväzu dramatických umelcov organizáciami. V oblasti filmu a televízie to boli Slovenský filmový zväz (SFZ), a ÚSTT a ďalšie združenia, ktoré reprezentovali scenáristov, kameramanov, animátorov a ďalších tvorcov. Spolu s tým sa rozdelili aj financie, ktoré dostával bývalý zväz zo štátneho rozpočtu. Hneď od počiatku sa oba zväzy snažili napraviť krivdy minulosti, medzi ktoré patril aj zákaz činnosti Filmového a televízneho zväzu (FITEZ) a s tým spojené aj zrušenie udeľovania cien IGRIC. Na jeho začiatky spomínal jeden s jeho zakladateľov Martin Slivka.

“V socialistickom Československu bol celý rad filmových tematických prehliadok a súťaží. Ich vyvrcholením bolo každoročné bilancovanie hranej i krátkometrážnej tvorby. No do výberu filmov a najmä do ich ocenenia zasahovalo nielen vedenie kinematografie, ale aj vyššie stranícke orgány. Už pri prvom politickom odmäku roku 1963/64 a súčasnom nástupe československej novej vlny sa na pôde Filmového a televízneho zväzu /FITEZ/ zrodila myšlienka samostatného, nezávislého hodnotenia tvorby. Na konci roku 1966 sa myšlienka stala realizovateľnou. Spojenie s Slovenským literárnym fondom vytvorilo zázemie, aby boli ocenenia aj finančne dotované. Na báze národných kinematografií, slovenskej a českej. ČeFITEZ pomenoval svoju cenu Trilobit. Ja som navrhol názov IGRIC. Tieto názvy sa dochovali dodnes.
Igric /po latinsky joculátor/ bol stredoveký potulný spevák, herec komediant a najmä bol nezávislý na politickej moci, čo malo byť zásadnou podmienkou. Vecný symbol ceny – sošku vytvorila Erna Masarovičová. Prvé udeľovanie sa konalo v roku 1967 a pokračovalo ešte v rokoch 1968-1969. V prúde týchto filmových udalostí bol aj 21. august 1968 a jeho internacionálna "pomoc". FITEZ bol jednou /možno aj jedinou/ organizáciou, ktorá súhlas s "pomocou" nevyslovila a nepodpísala. V dôsledku toho bol ako protispoločenská a protisocialistická organizácia príkazom federálneho Ministerstva vnútra zrušený a všetky jeho aktivity boli zakázané.

Slovenský filmový zväz a ÚSTT sa pri svojom konštituovaní v roku 1990 prihlásili k dedičstvu FITEZu a bolo teda logické, že 31.1.1993 udeľovanie ceny obnovil.“

V priebehu nasledujúcich rokov sa SFZ a ÚSTT dohodli na spoločnom udeľovaní ceny, pretože film sa bez televízie čím ďalej tým viac ocital bez finančnej základne, čo sa ešte umocnilo divokým priebehom privatizácie Slovenskej filmovej tvorby – Koliba. Podstatný vplyv na udržaní udeľovania IGRIC-ov mala existencia Literárneho fondu.

Literárny fond sa tak ako mnohé bývalé štátne organizácie transformoval na verejnoprávnu inštitúciu zákonom NR SR a v roku 1993 sa po búrlivých a konfrontačných diskusiách uzákonil do dnešnej podoby. Podstatou transformácie bolo rozdelenie dovtedajších sekcií a vznik Kódovníka, ktorý stanovil  pomer rozdeľovania 2% odvodov do príslušných sekcií, podľa toho v akej oblasti príjmy vznikli. Kódovník vznikol za výrazného prispenia zástupcov ÚSTT v sekcii LF a je dodnes bázou pre rozdeľovanie príjmov LF.

Literárny fond podporuje predovšetkým vznik pôvodných scenárov filmových a televíznych diel, ďalej podporuje cesty tvorcov do zahraničia a tiež finančne podporuje sociálne slabších tvorcov -  dôchodcov. A tiež financuje ceny IGRIC.

Podpora vzniku filmových a televíznych scenárov sa realizuje prostredníctvom programov Alfa a Beta, ktoré vznikli tiež s výrazným prispením zástupcov ÚSTT a S FZ a fungujú dodnes.

Treba povedať, že existencia LF nebola vždy jednoduchá a boli výrazné snahy o jeho zrušenie. Základnou výhradou bolo to, že 2% odvody zo všetkých honorárov sú vlastne ďalším zdanením a sú tak protiústavné. Našťastie, zatiaľ sa nenašla v parlamente väčšina, ktorá by zrušenie presadila. Umelecké fondy (a aj LF) sú po dlhé roky jednou z mála podporných inštitúcií a bez nich by sa kultúrna obec ocitla v ešte väčšom útlme ako doteraz.

Ako som už spomenul, udeľovanie cien IGRIC by bolo bez LF nemožné, pretože fond financuje ceny a tiež náklady spojene s fungovaním poroty.

Istá časť filmových tvorcov mala s udeľovaním cien IGRIC problémy, a to najmä po vzniku Slovenskej a televíznej akadémie (ASFR), ktorá sa konštituovala neskôr a nestala sa tak nástupníckou organizáciou po ZSDU, a tak sa nemohla zúčastňovať v zastúpení LF a tým aj spolurozhodovať o použití finančných prostriedkov. Pôvodne mala byť Akadémia  nadáciou nezávislou na štátnej podpore, avšak po legislatívnych zásahoch Mečiarovej vlády sa musela transformovať na občianskej združenie, čím sa stala pri získavaní štátnych financií konkurentom SFZ a ÚSTT. Niektorí jej funkcionári začali okrem iného spochybňovať aj existenciu ceny IGRIC. 

Napr. prezident SFTA sa o IGRIC-ovi vyjadril v STV že „jeho koncepcia, ktorá bola kdesi na začiatku, sa postupne  akoby tak rozriedila a odišla do stratena. ... ten IGRIC sa stal takým  uzavretým,  kabinetným  nejakým inštitútom, ktorý raz do roka nejaká päť- šesť členná porota odovzdala filmárom ceny...“

Pôvodne sa udeľovala len jedna cena IGRIC, avšak s postupom času sa vykryštalizovala dnešná podoba Štatútu IGRIc-a a udeľovanie cien sa ustálilo v rôznych oblastiach tvorby audiovizuálnych diel – v hranej, dokumentárnej, animovanej a za celoživotné dielo.

Podstatný atribútom ceny však je nezávislá porota, ktorú zostavujú ÚSTT, SFZ a tento princíp sa dodržiava dodnes. IGRIC zažil za 30-rokov rôzne peripetie, spomínam si jeden ročník, kedy sa odovzdávania cien zúčastnil vtedajší prezident SR, alebo raz keď neprišla na odovzdávanie dohodnutá moderátorka (zabudla) a moderovania sa musel ujať predseda SFZ.

Ešte dodávam, že IGRIC v podstate pozostáva z dvoch častí: jednou je samotné udelenie cien porotou a druhou slávnostné odovzdávanie, ktoré LF nepodporuje, a ktoré  bolo a stále je ovplyvnené nedostatkom financií.

Na záver by som chcel pripomenúť, že zásady podpornej činnosti a fungovania LF ako aj ceny IGRIC bolo prijaté v 90 –tych rokoch minulého storočia a v zásade platia dodnes.

Juraj Lihosit

_________________________________________________________________________

Od zákonov k ekológii a detskej tvorbe

doc. Mgr. art. Ľubomír Fifik

Únia slovenských televíznych tvorcov prežila 30 rokov

      Tridsaťročné spomínanie na činnosť stále existujúcej organizácie si tak trochu vyžaduje chváliť sa významnými rukolapnými počinmi jej protagonistov i radových členov. Mne, ako pamätníkovi,  však prichodí skôr zaznamenať pre prípadných zvedavých potomkov, čo všetko sme urobili, ba často chceli urobiť pre to, aby to v našej audiovizuálnej kultúre vyzeralo lepšie, alebo aspoň trochu lepšie.

Občianske združenie Únia slovenských televíznych tvorcov vytvorili ľudia, ktorých zväčša odchovala Slovenská televízia, alebo – ak chcete – Československá televízia v Slovenskej socialistickej republike Štúdio Bratislava. Do roku 1989 – teda do tzv. nežnej revolúcie - priamo riadená Ústredným výborom Komunistickej strany Slovenska. Tej televízie, ktorá bola a stále je považovaná za najvplyvnejšie médium komunistickej propagandy prednovembrového režimu. Je pri tom paradoxné, že práve naša organizácia a jej predstavitelia sa – na rozdiel od iných -  ešte dlho po „nežnej“ dožadovali – žiaľ neúspešne - dôsledného uplatňovania tzv „lustračného zákona“ na pôde STV. Keď sa potom v niektorých prípadoch ujali sami potrebnej očisty, prischla im často nálepka “červení Kméri“. Možno aj pre túto prílišnú horlivosť očistiť inštitúciu i seba od podozrenia, že zostávajú piatou kolónou totalitného režimu, nastupujúce pravoverné spoločenské špičky len veľmi nerady akceptovali akokoľvek kompetentné koncepcie, ktoré Únia slovenských televíznych tvorcov, resp. jej reprezentanti ponúkali. Porovnávajúc z profesionálneho a kultúrneho hľadiska stav pred a dnešný stav, neraz si hovorím „Škoda!“

Ani dnes si nerobím ilúziu, že týmto pripomenutím výročia a touto prezentáciou tridsaťročnej činnosti Únie sa niečo zásadne zmení. Myslím si však, že si naše občianske združenie za svoje aktivity zaslúži oveľa väčšiu spoločenskú pozornosť, než akej sa mu (hlavne v poslednom čase) dostáva. Myslím si tiež, že pozornosť a poďakovanie si zaslúži aj viacero osobností, ktoré postoje  a profil Únie za tie roky formovali a ktoré výrazne spolupracovali na množstve jej podujatí, koncepcií a odborných materiálov, ktoré Únia za tie roky vyprodukovala a ponúkla v záujme riešenia podmienok a potrieb pôvodnej audiovizuálnej (...a nielen televíznej...) tvorby na Slovensku.

Hneď na úvod treba podčiarknuť, že myšlienka vytvoriť samostatnú organizáciu televíznych tvorcov vznikla v organickej nadväznosti na udalosti novembra 1989, pod ktoré sa výrazným spôsobom podpísali aj televízni pracovníci (konkrétne Monika Kozelová, Ľuboš Jariabka a František Palonder), ktorí v novembri 1989 iniciovali vytvorenie Organizačného výboru VPN na pôde STV a svojou aktivitou dosiahli, že priame prenosy z Námestia SNP a diskusné relácie Dialóg Slovenská televízia vysielala skôr, ako sa to podarilo pražskému televíznemu štúdiu.

...a opäť dobový paradox, celé sa to začalo na schôdzi Celozávodného výboru Socialistického zväzu mládeže Československej televízie v Slovenskej socialistickej republike, ktorý zasadal vo výškovej budove v Mlynskej doline 20. novembra 1989 deň po ustanovení Verejnosti proti násiliu v bratislavskej Umeleckej besede a predsedal mu Pavol Rusko a jeho podpredsedom bol Václav Mika (dvaja budúci televízni  riaditelia - každý iný.., každý inde..., každý v inej televízii....).

Dajme však priestor spomienkam jedného z uvedených aktérov režisérovi a nášmu dlhoročnému agilnému spolupracovníkovi  Františkovi Palonderovi:

Ako už bolo povedané Únia slovenských televíznych tvorcov vznikla na ustanovujúcom Valnom zhromaždení dňa 28.januára 1990, na ktorom sa zúčastnilo 192 televíznych tvorcov a hostí. Vznik formálne inicioval a základné materiály pripravil prípravný výbor v zložení: Marián Minárik, Ladislav Bariak, Juraj Lihosit, Juraj Takáč, Juraj Hora a Karol Strážnický. Ustanovujúce Valné zhromaždenie ÚSTT zvolilo za svojho predsedu pána Mariána Minárika, za podpredsedu Ladislava Barjaka a 19 členný výbor. Schválilo návrh Stanov ÚSTT a tiež Programové tézy ÚSTT, ktoré sú dodnes aktuálne v takmer nezmenenej podobe.

Čas vzniku Únie spadá do obdobia, keď v celej kultúrnej obci (a nielen v nej) vládlo nadšenie z prevzatia vlády z rúk jednej strany do rúk samotných ľudí. A tak vznikalo jedno občianske združenie za druhým, a to dokonca skôr ako vstúpil do platnosti príslušný liberálny Zákon o združovaní občanov (29.mája 1990). ...zjavne pod dojmom výroku Jána Budaja na tribúne VPN „Zrodil sa občan!!!“   

Predpoklad, že od nežnej revolúcie sa bude všetko vyvíjať normálnejšie, jednoduchšie a logickejšie sa však veľmi rýchlo ukázal ako neopodstatnený. ...a tak aj nadšenie pre občianske združenia časom vyprchalo a ľudia postupne akceptovali skutočnosť, že vládu jednej strany vymenila partokracia. Čakali sme, že o odborných veciach budú rozhodovať odborníci, ale ukázalo sa, že jedinými odborníkmi sa znovu stali straníci. Už jedna z prvých snáh Únie dosiahnuť v zmysle platného tzv. lustračného zákona očistenie televízneho vysielania od tých, ktorí boli spoluzodpovední za jeho zneužívanie ako ideologického nástroja Komunistickej strany Československa, sa skončila vyhláseniami, deklaráciami a ... bezmocnosťou.  Dodnes sa stretávame s ľuďmi, ktorí si svoju zodpovednosť za ideologické vymývanie mozgov neboli a nie sú ochotní uznať.

Novým fenoménom v spoločenskom živote sa stal boj o politickú moc a s ním súvisiace snahy novovznikajúcich politických subjektov presadiť svoj vplyv aj v rozhlase a televízii.  Začalo sa to presadzovaním spoľahlivých ľudí do vedenia televízie bez ohľadu na ich profesionálnu a morálnu spôsobilosť viesť tento zložitý organizmus. Odpoveďou bola snaha rozhlasových a televíznych pracovníkov presadiť také legislatívne garancie, ktoré by v budúcnosti zamedzili zneužívaniu rozhlasového a televízneho vysielania na prezentáciu ambicióznych politikov a ich ideológií. Tak sa zrodili návrhy zákonov o verejnoprávnom Slovenskom rozhlase a  o verejnoprávnej Slovenskej televízii. Dominantný podiel na ich koncepcii mal vtedajší manažment Slovenského rozhlasu pod vedením nového ústredného riaditeľa Vladimíra Števka a jeho blízkeho spolupracovníka pána Ernesta Weidlera.  V Slovenskej televízii im sekundovali páni Ing. Milan Frič, Ľubomír Sirota, Ing. Rudolf Šimko a aktívne sa zapojili i členovia Výboru ÚSTT. V tom čase z popudu pána Viliama Grusku požiadala Únia právnika pána prof. JUDr. Jozefa Prusáka, CSc, vtedy vedúceho Katedry teórie štátu a práva UK v Bratislave. o spoluprácu v oblasti práva.  V čase, keď sme s ním nadviazali spoluprácu sme ešte netušili, ako významne ovplyvní našu činnosť. Pravidelné konzultácie výboru s touto osobnosťou doviedli kreatívnych umelcov k poznaniu, že bez  schopnosti vnímať právny systém a inkorporovať do neho podmienky pre tvorbu nie je reálne posunúť veci ďalej.

Vďaka spolupráci v pánom prof. Prusákom sa začala Únia aktívne zapájať do formovania legislatívno-právneho rámca audiovizuálneho prostredia na Slovensku.  Zúčastnili sme sa na dotváraní zákona o Slovenskej televízii a Zákona o Slovenskom rozhlase ich neľahkom obhajovaní v parlamente. Tieto zákony sa dňa 24. mája 1991 stali prvými zákonmi o verejnoprávnom rozhlase a verejnoprávnej  televízii v postkomunistických krajinách. Podieľali sme sa na tvorbe zásad zákona o rozhlasovom a televíznom vysielaní, ktorý v Českej a Slovenskej Federatívnej republike vytvoril podmienky pre vznik duálneho systému rozhlasového a televízneho vysielania, čím výrazne ovplyvnil tvorbu pluralitného informačného prostredia a umožnil vznik komerčného televízneho a rozhlasového vysielania. V spolupráci s prof. Prusákom sme sa mohli podieľať na formovaní vnútorných právnych noriem Slovenskej televízie, akými sa v zmysle prijatého zákona stali Štatút Slovenskej televízie, Štatút Rady Slovenskej televízie, Programový kódex Slovenskej televízie. Treba zdôrazniť, že prvá schválená podoba Štatútu programových pracovníkov Slovenskej televízie (vytváral priestor pre slobodný výkon profesie redaktorov a dramaturgov) vznikla na pôde Únie slovenských televíznych tvorcov práve vďaka spolupráci s prof. Jozefom Prusákom.

Paralelne s touto legislatívno-právnou činnosťou začala ÚSTT iniciovať aktivity, ktorých cieľom bolo dosiahnuť informovanosť občanov  Slovenskej republiky o zmysle a význame verejnoprávnych médií v demokratickej spoločnosti. Pre túto činnosť sa nám podarilo nadviazať spoluprácu najprv s nemeckými Friedrich Neuman Stiftung, Friedrich Ebert Stiftung a neskôr aj s anglickým British Council. Vďaka nim, ale hlavne vďaka pomoci českého publicistu žijúceho v Paríži a dlhoročného vydavateľa Lettre International pána Antonína J. Liehma sme zorganizovali prvé semináre, ktoré v našom prostredí prezentovali princípy verejnoprávneho vysielania v Európe za účasti významných osobnosti z Nemecka, Čiech a Anglicka. Zborníky zo seminárov O verejnoprávnej televízii (1991), Princípy televízie vo verejných službách (1992), O dramatickej tvorbe v anglickej televízii (1992-3) sú dodnes zdrojom inšpirácie pre riešenie postavenia autorskej tvorby vo verejnoprávnych médiách.

Zlomový moment v činnosti Únie nastal na jeseň roku 1992, kedy z iniciatívy čerstvého štátneho tajomníka Ministerstva kultúry SR pána Ivana Mjartana došlo na poslednom zasadnutí predsedníctva Slovenskej národnej rady (pred jej zmenou na Národnú radu SR ) k porušeniu zákona o Slovenskej televízii. Predsedníctvo si v rozpore so zákonom o Slovenskej televízii prisvojilo právo odvolať ústredného riaditeľa a navrhnúť a vymenovať svojho kandidáta. Svojim rozhodnutím odvolalo z funkcie pána Mariána Kleisa ml. a vymenovalo pána Petra Maleca. Výbor Únie reagoval protestom proti porušeniu zákona a Ministerstvo kultúry SR reagovalo nevyplatením príspevku na činnosť, ktorý mala Únia potvrdený predošlým ministrom kultúry pánom Ladislavom Snopkom.  Na základe tejto skutočnosti sa Únia musela z finančných dôvodov vzdať pracovníčok svojho sekretariátu a hľadať nových partnerov na spoluprácu.  Neskôr nám pán minister Dušan Slobodník vysvetlil, že MK SR našu činnosť podporí (aj finančne), ak preukážeme, že je dostatočne národná...

Treba priznať, že až do tohto obdobia požívali umelecké združenia prakticky socialistickú výhodu; ich aktivity boli stabilne financované z rozpočtu Ministerstva kultúry SR. Na jednej strane táto skutočnosť mala svoje opodstatnenie hlavne v období, keď sa v rámci liberalizácie dostávali tvorcovia kultúry mimo zamestnaneckého vzťahu s kultúrnymi inštitúciami a „neviditeľná ruka trhového mechanizmu“ kvalitnú domácu umeleckú tvorbu viac-menej ignorovala. Umelecké združenia sa snažili saturovať zachovávanie a rozvíjanie estetických a etických hodnotových kritérií v spoločnosti organizáciou prehliadok, výstav, oceňovaní a pod..  Na strane druhej financovanie zo štátneho mešca sa stávalo obojkom na krku umeleckých zoskupení. Úniu tento obojok natoľko priškrtil, že začala strácať schopnosť komunikácie výboru s členskou základňou a obmedzilo to tiež jej možnosti vystupovať na verejnosti.

Napriek horeuvedenej skutočnosti sa nám v roku 1993 podarilo dosiahnuť dva zásadné úspechy.  Z iniciatívy Únie a v spolupráci s autorskou ochrannou spoločnosťou LITA, ako aj so Slovenským filmovým zväzom, Asociáciou slovenských audiovizuálnych režisérov, Asociáciou slovenských filmových režisérov, Združením divadelníkov Slovenska a spisovateľskými organizáciami sme pripravili a v rokovaní s vedením STV presadili prijatie dvoch významných hromadných licenčných zmlúv, ktoré výrazne ovplyvnili vývoj v oblasti výkladu autorského práva. Riešili zabezpečenie autorských práv a podmienok používania literárnej časti audiovizuálnych diel a autorských práv a podmienok používania audiovizuálnych diel režisérov.  Po prvý raz sa vtedy podarilo obhájiť autorstvo režiséra. Dnes si už málokto spomenie, že do roku 1993 režisér nemal nárok na odmenu za použitie svojho diela; teda na tzv. tantiémy. Režijná zmluva však riešila aj ďalšie pracovno-právne náležitosti, súvisiace s odchodom režisérov zo Slovenskej televízie do externého prostredia v roku 1992. Žiaľ STV túto časť zmluvy po polroku jej platnosti zrušila. Obe hromadné zmluvy však vytvorili precedentnú situáciu, vďaka ktorej sa podarilo zaviesť analogické autorsko-právne podmienky aj pre iné subjekty používajúce audiovizuálne diela, vrátane komerčných. Spomínaná „neviditeľná ruka trhového mechanizmu“ a neexistencia exaktne pomenovateľných kritérií kvality umeleckej tvorby však spôsobili, že pod tlakom komerčných exaktne pomenovateľných záujmov dnes už všetky televízie, vrátane tej verejnoprávnej bezohľadne tieto autorské práva a nie len režisérom „vykupujú“.

Druhou významnou udalosťou bol podpis zmluvy o spolupráci s STV, v rámci ktorej STV vstúpila s Úniou do spolupráce pri organizovaní a vyhodnocovaní televíznej tvorby prostredníctvom ocenenia TELEMÚZA. Projekt výročného vyhodnocovania televíznej tvorby však vznikol na pôde ÚSTT už skôr a na jeho realizácii sa výrazne podieľali páni Karol Strážnický a Ľuboš Jariabka. Lenže osud tohto oceňovania bol prinajmenšom rovnako spletitý ako vývoj celého audiovizuálneho prostredia v SR. V roku 1993 sa TELEMÚZA po prvý raz udeľovala za prítomnosti ústredného riaditeľa STV (Petra Maleca), i keď bez výraznejšej účasti verejnosti. O rok  (medzitým sa opäť zmenil ústredný riaditeľ) bol pripravený priamy prenos z udeľovania ceny v Divadle L+S, avšak nový ústredný riaditeľ STV prof. Ivan Stadtrucker oň neprejavoval záujem a kvôli zabezpečeniu jeho účasti sme termín museli preložiť. Perličkou tohto priameho prenosu bolo, že pán ústredný riaditeľ odovzdával ceny umelcom, o ktorých pár týždňov predtým vo svojom televíznom vystúpení vyhlásil, že ich diváci na obrazovke nechcú. Spomínal vtedy pána Milana Markoviča a dvojicu Olivera Andrásyho a Vandu Vacvalovú, pre ktorých ocenenie vo verejnej ankete hlasovali práve televízni diváci...

Lenže čas bežal a pána Stadtruckera nahradil pán Darmo. Toho už jeho politickí presadzovatelia stihli pred Úniou varovať a preto - bez ohľadu na to, že TELEMÚZA vznikla na pôde Únie – nám oznámil, že STV v roku 1995 bude TELEMÚZU organizovať, vyhodnocovať, udeľovať a vysielať bez podielu ÚSTT. TELEMÚZA sa však dnešných dní v rukách pána riaditeľa Darma a jeho nasledovníkov už nedožila. Od tých čias vstúpila Únia do spolupráce so Slovenským filmovým zväzom a obe organizácie organizujú a udeľujú v spolupráci s Literárnym fondom SR oceňovanie najkvalitnejšej filmovej a televíznej tvorby Cenou IGRIC dodnes.

Vráťme sa však ešte k roku 1994. Z hľadiska Únie bol totiž spojený ešte s ďalšími skutočnosťami. Únia privítala, že pán prof. Stadtrucker bol vlastne prvým ústredným riaditeľom, zvoleným v súlade so zákonom. Na druhej strane sa, žiaľ, veľmi rýchlo ukázalo, že „papierovo“ najdisponovanejší kandidát“ si v praxi nevie rady nie len s riadením organizácie, ale aj s elimináciou politických direktív. Do toho prišlo odvolanie premiéra SR (pána Mečiara) a vytvorenie koaličnej vlády premiéra Jozefa Moravčíka. Únia v tejto situácii presadzovala korektné riešenie zastúpenia spoločensky akceptovaných osobností v Rade STV, teda aj s účasťou zástupcov novovzniknutej opozície. Výsledkom bola rada – podľa nášho názoru – zložená naozaj z osobností. Nás potešilo, že po prvý raz (a žiaľ dosiaľ aj posledný) bol do Rady Slovenskej televízie zvolený bez politických záväzkov aj kandidát nezávislého občianskeho združenia Únie slovenských televíznych tvorcov – pán prof. JUDr. Jozef Prusák, CSc, ktorého si následne rada zvolila za svojho predsedu.  Dodnes sme presvedčení, že v tomto orgáne pôsobil hádam najsystémovejšie a najkompetentnejšie. Doba sa však „vymkla z kĺbov“ a po polroku bol spolu s ostatnými členmi rady v novembrovej noci „dlhých nožov“, alebo ak chcete „dlhých jazykov“ odvolaný. I tak mu za nás všetkých patrí aspoň vďaka.

Poznanie, že „papierové predpoklady“ na riešenie problémov verejnoprávnej televízie (a tým aj podmienok pre vznik kvalitnej pôvodnej televíznej tvorby) nestačia, nás priviedol ku konštatovaniu, že ak chceme naozaj riešiť reálnu situáciu, nemôžeme iba predkladať návrhy riešení a spoliehať sa, že si ich niekto osvojí a dôsledne zrealizuje.  Pánu Stadtruckerovi sme totiž v roku 1994 predložili analýzu prakticky všetkých zásadných materiálov STV aj s návrhmi na riešenie akútnych problémov. Iniciatíva však zostala bez odozvy.  To bolo dôvodom, prečo sme začali uvažovať o vytvorení tímu, ktorý by riešenia nie len predkladal, ale sa aj uchádzal o právo realizovať ich z pozície manažmentu STV. V tejto súvislosti nás potešilo, keď  ďalší ústredný riaditeľ - pán Jozef Darmo - nedlho po svojom zvolení dokonca v tlači uviedol, že na sekretariáte našiel materiály Únie, o ktorých súdi, že je škoda, ak už dávno neboli uvedené do praxe. Skutočná škoda však nastala vo chvíli, keď ich začal do tej praxe uvádzať, no urobil z nich nefunkčné a nepoužiteľné paškvily, predovšetkým preto, že s Úniou odmietal ďalšiu intenzívnejšiu spoluprácu.

V roku 1994 a následne v roku 1995 sme v spolupráci s prof. Prusákom (ktorého doba taktiež zmietla z funkcie predsedu Rady STV)  na základe trojročných praktických skúseností z uplatňovania Zákona o STV pristúpili k príprave návrhu zákona nového. Dôvodom boli aj viaceré retardačné novely, ktoré medzitým prijal parlament (napr. Zákon o niektorých opatreniach v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania), ale aj rozdelenie Československa, ktoré bolo z hľadiska televízneho vysielania absolútne nepripravené, a z ktorého sa STV dodnes – podľa nášho názoru - nemala možnosť spamätať. Náš návrh nového zákona sme rozoslali na sekretariáty všetkých politických strán, zastúpených v parlamente. Jediná politická strana, ktorá o tento návrh prejavila záujem bola Demokratická strana. Na stretnutí s jej čelnými predstaviteľmi pánmi Petrom Zajacom a Františkom Šebejom sme dostali aj otázku, či by Únia akceptovala, ak by si DS osvojila tento návrh a predložila ho ako svoj návrh do parlamentu. Výbor ÚSTT túto ponuku privítal. K jej  realizácii však, žiaľ, už nedošlo...

Deväťdesiaty piaty rok bol rokom, keď sa pripravovalo vysielanie TV Markíza – prvej razantnejšej komerčnej konkurencie dovtedy monopolnej STV - a keď sa zároveň vedenie STV chystalo prepúšťať pracovníkov – „zhodou okolností“ zase raz práve programových. Neexistoval relevantný projekt fungovania verejnoprávnej televízie, existovala iba – ako vždy – predstava, že STV zamestnáva priveľa zamestnancov. Ako vždy vedenie tvrdilo, že preč pôjde administratíva. Ako vždy, preč išli predovšetkým kvalifikovaní a skúsení tvoriví pracovníci. Verejnoprávna Slovenská televízia strácala svojich profesionálne zdatných zamestnancov (významná časť z nich sa zjavila v titulkoch novovzniknutej TV Markíza) a Únia pri tejto príležitosti zorganizovala prvú sviečkovú slávnosť pri múre STV  v Mlynskej doline. Avizovali sme úmrtie verejnoprávnosti. Vedeli sme prečo... ..a vedeli sme tiež, že sa to vrchnosti páčiť nebude...

Viaceré inštitúcie začali požadovať od výboru ÚSTT zoznam jej členov.  ...a vedenie STV založilo kontra združenie – Združenie televíznych pracovníkov. Predsedom sa stal pán Ing. Medzihradský. Vrátili sa časy, keď sa dramaturgom a redaktorom neodporúčalo spolupracovať s niektorými tvorcami. Byť členom ÚSTT sa nevyplácalo.

Ale ani „daromné“ časy neboli pre vládnucich politikov dostatočne lojálne. ...a hlavne, Slovenská televízia išla dolu vodou. Rada STV dostala pokyn a opäť zmenila riaditeľa.  Hovorilo sa o koncepciách, ale rozhodovalo sa na základe sníčkov. Vlastne, nerozhodovalo sa. Bolo rozhodnuté!

V deväťdesiatom šiestom sa v parlamente objavil návrh privatizovať program STV 2, neskôr nazvaný „Muškovej zákon“, podľa spoluautorky návrhu pretože jej poslanecký spolu-navrhovateľ sa včas stal veľvyslancom v exotickej krajine (Mexiko), kde sa dalo zrejme lepšie trénovať cyklistov (Kamil Haťapka). Únia znovu zapálila sviečky pri televíznom „múre nárekov“ a v Deň pamiatky zosnulých avizovala úmrtie druhého verejnoprávneho kanálu.

...a čuduj sa svete! O licenciu na STV 2 sa okrem iných uchádzalo štúdio Dovina na čele s bývalým programovým námestníkom pána Darma PhDr. Milošom Mistríkom, CSc.. Únia v spolupráci s Odbormi audiovizuálnych tvorcov spracovala materiál, ktorý upozorňoval na nesystémovosť týchto snáh a ich rozpor s verejným záujmom. Iniciovali sme stretnutie s vtedy vznikajúcou modrou koalíciou a získali jej záujem postaviť sa proti privatizácii legislatívnou cestou. Iniciovali sme tiež stretnutie predstaviteľov pravicovej modrej koalície s ľavicovým poslancom za SDĽ Milanom Ftáčnikom a dohodli  kooperáciu SDĽ, reprezentovanú aj Petrom Weisom s modrou koalíciou. Na tomto základe s paragrafovým znením pána Ftáčnika a s dôvodovou správou, ktorú tvoril materiál Odborov audiovizuálnych tvorcov a ÚSTT, ako aj s podporou celej vtedajšej opozície vznikla tzv. „Ftáčnikova novela“, ktorá zabránila privatizácii STV 2 a bola prakticky jedinou právnou normou za štyri roky tretej vlády Vladimíra Mečiara, ktorú sa podarilo opozícii v parlamente presadiť. Predchádzala tomu trištvrte ročná mediálna kampaň Odborov audiovizuálnych tvorcov a Únie slovenských televíznych tvorcov a nekonečné presviedčanie koaličných i opozičných politikov.

Medzitým sa nám podarilo získať nového partnera (Nadáciu Hannsa Seidela), ktorý nám pomáhal zabezpečovať osvetové semináre o zmysle verejnoprávnej televízie. Na spoluprácu sme získali anglický British Know How Fund, americký US Aid a Francúzsky inštitút. S nimi sme usporiadali medzinárodný seminár Etika a rozvoj komunikačných systémov, ktorý mal za cieľ upozorniť slovenskú spoločnosť na potrebu spracovania štátnej mediálnej politiky, ako základnej filozofie informačnej, kultúrnej a vzdelávacej komunikácie spoločnosti. Zúčastnili sa na ňom americkí, francúzski, nemeckí, slovenskí, českí a anglickí odborníci.

Na základe výzvy opozičných strán sme následne spracovali projekt na vytvorenie odborného tímu na prípravu koncepcie zákonov, garantujúcich zabezpečenie potrieb demokratickej informačnej spoločnosti v oblastí elektronických médií v SR. Projekt sa nerealizoval – nenašli sa energia a prostriedky. Spolupodieľali sme sa na opozičnej mediálnej konferencii o médiách. Iniciovali sme pracovné stretnutia s mediálnymi zástupcami politických strán, so snahou pripraviť nový zákon o Slovenskej televízii ešte pred voľbami, pretože sme vedeli, že verejnoprávna televízia a verejnoprávny rozhlas budú tým prvým, čo v prípade vyhratých volieb bude musieť nová vládna koalícia riešiť. Žiaľ, koalícia vyhrala, ale nebola politická vôľa....

Usporiadali sme s našimi nadačnými partnermi seminár Verejný záujem v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania. Iniciovali sme stretnutia politických strán, na ktorých sme sa snažili dosiahnuť dopracovanie nového zákona o Slovenskej televízie na báze našich návrhov z roku 1994 a 1995. Upozorňovali sme na porušovanie zákona vedením STV. Od vedenia STV sme si – pochopiteľne - vyslúžili vysťahovanie z kancelárie v budove STV... a tak sme zostali bez peňazí, tým pádom aj bez sekretariátu, a teraz už i bez strechy nad hlavou.

V období tretej vlády V. Mečiara sme sa aktívne zapájali do činnosti Otvoreného fóra Zachráňme kultúru a podieľali sme sa na jeho pôde na spracovaní koncepcie kultúry. Ďalej sme organizovali v tom čase  jediné celonárodné ohodnocovanie kvalitnej audiovizuálnej tvorby na Slovensku cenou IGRIC v spolupráci so Literárnym fondom SR a Slovenským filmovým zväzom. V tejto súvislosti nám prislúcha vyjadriť poďakovanie vtedajšiemu predsedovi SFZ Dušanovi Trančíkovi a Výboru SFZ za pomoc, ktorú nám v čase finančnej, morálnej a spoločenskej krízy poskytli. Naše poďakovanie patrí tiež pani Eve Hlaváčkovej za pomoc, ktorú nám poskytla ako reprezentant Hanns Seidel Stiftung e/V zastúpenie v SR. ...a poďakovanie tiež patrí našim dobrovoľníckym administratívnym spolupracovníčkam pani Zuzane Tóthovej a Alene Odlerovej

Zástupcovia ÚSTT sa však podieľali a podieľajú aj na činnosti ďalších organizácií a inštitúcií, pôsobiacich v oblasti kultúry. V samotnom počiatku transformácie spoločnosti z centrálne riadeného hospodárstva do liberálneho trhového hospodárstva Únia participovala na československej kultúrnej iniciatíve nazvanej Rada na obranu kultúry, ktorá upozorňovala na skutočnosť, že bez primeraného legislatívneho a ekonomického zabezpečenia bude kultúra tou zložkou spoločnosti, ktorá sa v nastoľovanom trhovom mechanizme dostane na okraj jej vedomia a záujmu. ...stalo sa!!!

Následne a z rovnakých dôvodov sme sa podieľali na snahe vytvoriť na Slovensku Parlament kultúry, ktorý by v zastúpení všetkých zložiek a oblastí kultúry formuloval jej potreby a koncepcie v oblasti duchovnej transformácie spoločnosti. Tieto iniciatívy však nikdy nedozreli do takého štádia, že by akokoľvek ovplyvnili politické zápasy a procesy privatizácie socialistického majetku a devastáciu ducha krajiny. 

Už sme spomenuli spoluprácu s autorskou ochrannou organizáciou LITA. Po prijatí zákona o umeleckých fondoch sa zástupcovia Únie pričinili o zveľadenie podpory tvorivej audiovizuálnej činnosti Literárnym fondom SR.  O významné zreformovanie kedysi socialistickej inštitúcie, koncentrovanej na spisovateľskú obec sa pričinili zástupcovia Únie páni Juraj Lihosit a Miloš Končok, ktorí o.i. presadili vytvorenie samostatnej sekcie Literárneho fondu pre oblasť filmu, televízie a video tvorby aj s primeraným podielom na príjmoch Literárneho fondu v prospech audiovizuálnych tvorcov. Aj vďaka ich pôsobeniu bolo možné udržať tradíciu nezávislého udeľovania výročnej ceny a prémii IGRIC a podpory vzniku scenárov audiovizuálnych diel.

Únia už začiatkom deväťdesiatych rokov vstúpila do spolupráce so Slovenským filmovým zväzom pri riešení problematiky slovenskej kinematografie. Jej členovia sa podieľali na tvorbe niekoľkých verzií návrhu kinematografického zákona a následne audiovizuálneho zákona. No pri všetkej snahe sa nám v tom čase ešte spoločne nepodarilo zabezpečiť dostatočne relevantné zdroje na tvorbu kinematografických diel. Ani spoločnými silami sa nám nepodarilo zabrániť technologickej, finančnej a personálnej devastácii technologickej bázy filmového štúdia Koliba.

Únia slovenských televíznych tvorcov tiež aktívne participovala na aktivitách tretieho sektora a niekoľko rokov mala svojho zástupcu v Grémiu tretieho sektora, ktoré sa výrazne pričinilo o prelomenie prekliatia mečiarizmu na slovenskej politickej scéne..

V júni 1998 výbor ÚSTT poveril troch svojich členov, aby v spolupráci s Odbormi audiovizuálnych tvorcov a ďalšími odborníkmi spracovali koncepciu návratu verejnoprávneho charakteru Slovenskej televízii. Poverení páni Miloslav Končok, Ladislav Bariak a Ľubomír Fifik v spolupráci s Ľubošom Jariabkom, povereným vedením Odborov audiovizuálnych tvorcov a s prizvaním pánov PhDr. Martina Šmatláka, CSc. a Petra Hledíka tento materiál spracovali a po jesenných voľbách (v ktorých – aj vďaka Grémiu tretieho sektora - zvíťazila nová koalícia), vstúpili do výberového konania na miesto ústredného riaditeľa Slovenskej televízie na jeseň roku 1998. Očakávali sme, že do novo kreovanej Rady STV budú konečne novým parlamentom  zvolené skutočné osobnosti kultúrneho a spoločenského života s blízkym vzťahom k filozofii verejnoprávnych médií. Symptomatické však je, že pri voľbe novej rady v novom parlamente v roku 1998 získal od poslancov nezávislý kandidát ÚSTT významný režisér Miroslav Vido Horňák dva hlasy, kým kandidát HZDS PhDr. Miloš Mistrík, CSc. (spomínate si, že ako bývalý programový riaditeľ STV reprezentoval spoločnosť Dovina vo výberovom konaní na privatizáciu STV 2) získal cez sto hlasov. Rada Slovenskej televízie na základe zákonnej kompetencie napokon rozhodla v prospech iného kandidáta na post ústredného riaditeľa STV. Stal sa ním pán Ing. Milan Materák. Ten členom nášho tímu ÚSTT ponúkol vytvorenie samostatného odboru koncepcií v organizačnej štruktúre STV. Avšak ani tí, ktorí ponuku prijali v ňom dlho nezotrvali a na realizáciu pripravených koncepčných zámerov priestor nedostali.

V roku 1999 boli našim zástupcom (doc. Ľubomírom Fifikom) dopracované koncepčné materiály Únie slovenských televíznych tvorcov do legislatívnej podoby v nových návrhoch zákonov o Slovenskej televízii a o Slovenskom rozhlase Ministerstva kultúry SR. Tie boli postúpené na medzirezortné pripomienkové konanie a verejnú diskusiu. Pán minister kultúry Milan Kňažko uvádzal, že tento návrh nebol prijateľný, pretože prišlo 400 pripomienok. Neuvádza, že návrh bol netradične veľkoryso rozposlaný viac ako sedemdesiatim rezortom a organizáciám z oblasti informačných médií, kultúry a vzdelávania a naviac bol sprístupnený na pripomienkovanie na internete celej slovenskej verejnosti. ...konečne nie kabinetne, ale verejne! Podľa našich informácii nešlo o 400 pripomienok, ale o cca 520. Nečudo: Návrh nebol štandardný a snažil sa korigovať jednak socialistické a jednak politicky účelové ekonomické a riadiace zásady, dosiaľ obsiahnuté v našom právnom systéme.

Pozoruhodné však je, že viaceré navrhované a „neprijateľné“ zásady sa dodnes objavujú vo vyhláseniach  atraktívnych politikov. Pán poslanec a bývalý tieňový minister kultúry HZDS Dušan Jariabek napríklad uvádzal, že platby za technické šírenie televízneho signálu by nemala platiť STV, ale štát zo štátneho rozpočtu.  Analogický princíp bol obsiahnutý a tvrdo spripomienkovaný v spomínanom návrhu zákona. Pán podpredseda Výboru NR SR pre kultúru a médiá  Ján Budaj v rozhovore pre tlač spomenul Programovú dohodu (i keď v neprijateľne modifikovanej podobe). Ale tá bola tiež súčasťou spomínaného návrhu. Jej veľmi filozoficky vzdialenou podobou je dnešná „zmluva so štátom“. Mediálna skupina tretieho sektora zase prezentovala koncepciu tzv. dozornej rady, avšak aj tá bola zahrnutá v našom návrhu MK SR z roku 1999. Začalo sa tiež hovoriť o potrebe zapracovať zákon o koncesionárskych poplatkoch, resp. platbe za verejnú rozhlasovú a televíznu službu  do zákona o STV, resp. SRo. Spomínaný návrh to v zmysle koncepčných materiálov Únie a v nadväznosti na koncepciu Programovej dohody navrhoval. Hovorilo sa o nevyhnutnosti previesť majetok štátu do majetku STV. Náš návrh zákona počítal aj s tým.

Svojho času mala Únia slovenských televíznych tvorcov v osobe Ladislava Bariaka zastúpenie v Rade vlády SR pre masmédiá. Následne minister kultúry Milan Kňažko  navrhol a vláda schválila nové zloženie tohto orgánu tentoraz už zníženého o jednu úroveň na  Radu Ministra kultúry SR pre masmédiá, v ktorom pán minister avizoval zastúpenie odborníkov. Pre odborníkov z ÚSTT sa tam však miesto nenašlo. V logike doby tým teda bolo nepriamo povedané: Odborníkom je ten, kto sa komusi práve teraz pre čosi hodí. Kto sa nehodí, nech si len spokojne „pindá“ ďalej. Nepočuť ho!!!

Počas nie veľmi vydareného obdobia riaditeľovania pána Milana Materáka, ktorého sa nie veľmi slávne zúčastnil aj člen koncepčného tímu Únie a dlhoročný jej mimoriadne agilný spolupracovník Ľuboš Jariabka (známy svojim konceptom internácie predošlého manažmentu na 28.poschodí budovy programu) sa zástupcovia Únie opätovne zúčastňovali na riešení krízového riešenia ekonomiky STV. Náš návrh, aby Vláda SR namiesto všeobecnej a neadresnej dotácie verejnoprávnej televízie, ktorá jej umožní ovplyvňovanie obsahu vyrábaných programov, prevzala na seba  náklady spojené s výsostne technickou stránkou šírenia programu, napokon nebol realizovaný, pretože v priebehu rokovaní došlo k privatizácii štátnych telekomunikácií, čím vláda stratila priamu možnosť takúto koncepciu realizovať.

V roku 2000 v súvislosti s výzvou Výboru pre kultúru a médiá NR SR na predkladanie návrhov na voľbu členov Rady STV Únia po konzultácii s ďalšími partnerskými organizáciami z oblasti kultúry vyhlásila, že teraz, ani v budúcnosti nebude navrhovať kvalifikovaných kandidátov na voľbu členov mediálnych rád, keďže platný zákon umožňuje aj politickým stranám a poslancom NR SR navrhovať svojich politických kandidátov, ktorých si potom v pléne NR SR volia podľa politických kritérií a odborníci na danú problematiku sú pre nich nezaujímaví.

V roku 2003 Rada STV pristúpila k ďalšej voľbe ústredného riaditeľa STV. Medzi kandidátmi bol aj pán Richard Rybníček, bývalý riaditeľ TV JOJ, ktorý sa istý čas kontaktoval aj s mediálnou skupinou tretieho sektora. Z tohto zdroja mal tiež k dispozícii prakticky všetky zborníky z medzinárodných seminárov ÚSTT o podstate a fungovaní verejnej služby v oblasti televízneho vysielania v Európe. Výberové konanie tentoraz prebehlo transparentne. Vrátane verejného vypočutia kandidátov. Po oboznámení sa s koncepciami kandidátov ÚSTT konštatovala, že koncepcia pána Rybníčka je najbližšie predstave a poznatkom  ÚSTT o fungujúcej verejnoprávnej televízii a vyjadrila mu podporu. Rada STV pána Rybníčka zvolila a parlament ho vymenoval za riaditeľa STV.  No už pri prvom pokuse o kontakt  Výboru ÚSTT s novým vedením sa ukázalo, že konkrétne kroky nového manažmentu budú v príkrom rozpore s proklamovanou koncepciou.  Vo chvíli, keď sa členovia Výboru ÚSTT pokúšali tieto nezhody dostať na verejnosť prostredníctvom periodickej tlače, narazili na bariéru nezáujmu publikovať ponúkané príspevky v celej širokej škále mienkotvorných médií SR. Tak sa stalo, že manažment pod vedením pána Rybníčka za tichého súhlasu verejnosti rozpredal z majetku STV všetko, čo sa dalo, rozpustil zvyšky dramaturgie STV, ako aj podstatnú časť tvorivej realizácie. Vďaka týmto skutočnostiam dosiahol pozitívne ekonomické výsledky, a vďaka nim aj titul manažér roku 2005, o.i. aj s takýmito hodnoteniami: „Richard Rybníček dokázal to, čo dovtedajší riaditelia ani neskúsili - urobiť z STV firmu, ktorá pracuje na klasickom podnikateľskom princípe, a tým uzavrel jednu z hlbokých dier na únik verejných a štátnych prostriedkov. Inak povedané, to, čo sa kazilo od roku 1990, napravil za dva roky. Dajme mu ešte viac času.“(Trend 2005) Richard Rybníček však uzavrel svoje pôsobenie skôr, než nastúpil nový predseda Vlády SR...  Podľa dostupných správ z právneho odboru STV mnohé pracovno-právne kauzy z čias jeho pôsobenia sú dosiaľ aktívne... Dlho zostane v povedomí jeho konštatovanie, že to, čo je to verejný záujem v televíznom vysielaní nikto nikdy nepomenoval. ...a to mal k dispozícii všetky zborníky z našich medzinárodných seminárov, kde sa pomaly o ničom inom, ako o verejnom záujme v televíznom vysielaní nehovorí. Čo mu však uprieť naozaj nemožno, to je skutočnosť, že sa jemu a jeho tímu statočne podarilo rozbiť dramaturgiu STV a s ňou aj podstatnú časť tvorivého zázemia Slovenskej televízie.

Určite to nie je optimistický výpočet skutočností, ktoré pri svojom vzniku chcelo pozitívne ovplyvniť občianske združenie Únia slovenských televíznych tvorcov. Viacerí z tých, čo sa o lepšie výsledky usilovali aj s rizikom ohrozenia vlastnej kariéry, sa už tohto stavu nedožili. Viacerí z nich stratili silu a chuť reagovať už aj na také udalosti, akou bolo zlúčenie verejnoprávnej televízie s verejnoprávnym rozhlasom, hoci v roku 1993, keď do parlamentu (dnes už nebohý) pán poslanec HZDS Roman Zelenay ako prvý priniesol podobný návrh, Únia bola prvá proti, keďže to považovala za snahu politikov dostať dve najvplyvnejšie médiá pod jedno vedenie, ktoré by bolo ľahšie manipulovateľné než tie dve. 

Myslím si, že ústup z pozície energického oponenta a mediálneho „hráča“ nastal v Únii po zdecimovaní tvorivého zázemia v Slovenskej televízii, ktoré sa uskutočnilo v niekoľkých etapách.  Prakticky vždy bola personálna „redukcia“ motivovaná na jednej strane prezamestnanosťou a na druhej strane vysokými nákladmi Slovenskej televízie na tvorbu a prevádzku. O tom, čo sú to „vysoké“ a čo „nízke“ náklady na kultúru sa v tejto krajine ešte nediskutovalo. Od každého dosadeného, či zvoleného riaditeľa sa fakticky očakávalo, že výrazne zníži náklady a tým aj ekonomickú stratu STV, ba či dokáže dokonca vykázať úsporu. Keď sa to napokon podarilo riaditeľovi Rybníčkovi, bol to dôvod na oslavu. Že dôsledkom bolo markantné zníženie pôvodnej domácej audiovizuálnej produkcie, to nikto prakticky nezaregistroval. O jej kvalite už ani nehovoriac. ...a pokusy Únie reflektovať tieto skutočnosti boli voči ekonomickým argumentom nezaujímavé. Tu sa ukázali ako nerealizovateľné základné programové tézy ÚSTT prijaté na ustanovujúcom Valnom zhromaždení ÚSTT 28.januára 1990.

Na tentoraz úspešnom rokovaní o obnovení zmluvy o spolupráci medzi STV a ÚSTT pán (už bývalý) generálny riaditeľ RTVS Václav Mika o.i. poznamenal: “Žiaľ, mňa nikto neodvolá za nekvalitný program. Ak ma odvolajú, tak pre peniaze...“

Druhým dôvodom, pre ústup Únie z pozícií bola skutočnosť, nadväzujúca na prvý fakt; znižovanie stavov programových pracovníkov STV spôsobilo ich rozptyl v audiovizuálnom, a nie len v audiovizuálnom prostredí. Tí, čo zostali, stratili garanciu slobody tvorby a kreatívnosti, tí, čo odišli, zamestnali sa buď v komerčných médiách (začala vysielať Markíza a neskôr aj JOJ-ka), často za ďaleko výhodnejších podmienok (o ktoré by bola škoda prísť), alebo sa uplatnili v úplne inom podnikateľskom prostredí. Mnohí autori, pôvodne naviazaní na redaktorov a dramaturgov STV prestali písať; stratili impulzy a motiváciu.

Výsledkom tejto situácie je, že STV sa postupne stala a stáva z hľadiska vysielacej skladby „nesvojprávna“; minimálne iniciuje vznik vlastnej produkcie a je stále viac odkázaná na ponuku externej produkcie. Áno, môže si vyberať! Ale je tá ponuka, z ktorej si má možnosť vyberať  skutočne to, čo by verejnoprávna televízia ponúkať divákovi mala?

Tretím a nie nezanedbateľným dôvodom je spoločenské povedomie o televíznej tvorbe a vysielaní. Kedysi na jednom medzinárodnom seminári ÚSTT nás pán Antonín J.Liehm varoval: „Nenechte si vnutit peoplemetry! Jestli se Vám sem dostanou, zlikviduje Vám to kvalitní televizní tvorbu.“ ...nechali sme si ich vnútiť a logicky sa nám tým potvrdilo aj ďalšie pravidlo iného českého klasika Jana Wericha: „To je blbý, to se bude líbit!“ ...a zdá sa: „vono se to líbí...!“ Protiváhou peoplemetrov by mohla byť kvalitná televízna recenzistika a teória. Máme ju? Kedy ste, prosím čítali, alebo počuli seriózny rozbor televízneho programu? Nie! Nemám na mysli marketingové články v denníkoch a komerčných časopisoch. Uveďte mi jediný seriózny časopis, ktorý by pravidelne hodnotil televízne vysielanie a televíznu produkciu na Slovensku! ...a ich dopad na kultúrne povedomie spoločnosti? Slovenský film má časopis Film.sk. ...a porovnajte počet divákov v kinách, s počtom pravidelných divákov slovenských televíznych kanálov!...

Čo teda šialencom z Výboru ÚSTT zostáva? Aktívna členská základňa podobne ako v ostatných umeleckých zoskupeniach rapídne klesá, pretože občianske združenia lukratívne objednávky tvorby zabezpečovať nedokážu a nemôžu, čím sa stávajú neatraktívnymi pre nastupujúce generácie televíznych tvorcov. V procese vylepšovania situácie v televíznej tvorbe má zase postoj Únie relevanciu zodpovedajúcu rozsahu svojej aktívnej členskej základne. To je dôvod, prečo sa v posledných rokoch podstatná časť našej činnosti venuje predovšetkým už len formám oceňovania kvalitnej televíznej tvorby predovšetkým prostredníctvom IGRIC-a, resp. podpore pôvodnej televíznej, alebo ak chcete audiovizuálnej tvorby (ak vôbec vznikne...), prostredníctvom svojich zástupcov v komisiách Literárneho fondu SR a Audiovizuálneho fondu SR. Okrem toho nominujeme zástupcov televíznych záujmov do rozličných pracovných skupín a inštitúcii ( Neformálna pracovná skupina MK SR pre prípravu novelizácie Autorského zákon, alebo Koaličná rada Slovenskej koalície pre kultúrnu diverzitu).

I keď sa v konfrontácii so širokým záberom aktivít ÚSTT v prvej a sčasti druhej dekády existencie ÚSTT zdá, že naše združenie v tretej dekáde stráca zmysel, stále je tu aspekt oprávnenosti nášho právneho subjektu vyjadrovať sa v prípade potreby k verejnému záujmu a k záujmom televíznych tvorcov. Stále totiž nie je vylúčené, že hlas občanov raz budú brať do úvahy aj zvolení!!! ...alebo vyvolení???

      Snímka hore - foto Ľubomír Vladár  / snímky dolu - foto Fedor Bartko